Bus cafe

Z denníka kaviarnika.

Časť piata "Alkohol nás premohol".

Od začiatku tohto projektu som vedel, že chcem kaviareň. Voňavá káva, limonády, niečo drobné pod zub. Ale ako to vo virtualite chodí, tak sa z reality ozýva.
Už v Štúrove sme pochopili, že len z kávy sa žiť nedá. A tak sme do ponuky zaradili alkohol a koktejly. To so sebou prináša iných zákazníkov. Takých, čo potrebujú svoju dávku už v ranných hodinách, ale aj takých, ktorí rozlepia oči až so západom slnka.
Od slušnej dámy, ktorá o pol desiatej doobeda do seba (doslova) naliala 2 deci bieleho, cez opitú českú turistku, ktorá sa z druhého poschodia skotúľala dole schodmi, postavila sa, otriasla a po vzore amerických tínedžerských komédií zodvihla ruky nad hlavu a zavrešťala "PÀRTYYY..." sa pristavim pri návštevníkoch z východu Slovenska.
Ich súzvuk s ohnivou vodou je dobre známy. Párik v produktívnom veku, so silným prízvukom, na dovolenke. Opití už prichádzali. Keďže nezvládali prečítať nápojový lístok, stal som sa ich predčítačom. Dali nejaké kokteily. Po niekoľkonásobnej degustácii nášho menu si ma muž opäť privolá....
"Čo najsilnejšie máš?"
Vravím že vodku.
"Fuj, fuuujjjj.... Vodka... Dám si trojitú...".
Pousmejete sa, ako aj ja. Ale on ju chcel do pivného koktejlu.
Hosť do krčmy, zisk do kasy. Som presvedčený, že si večer u nás dodnes nepamätajú.

Z denníka kaviarnika.

Časť štvrtá "Cholesterol".

V Bratislave je neďaleko autobusu poliklinika. Preto okolo nás prechádzajú ľudia, ktorí tam idú kvôli vyšetreniu, rehabilitácii, či len kvôli prehliadke.
Tak sa u nás už po druhý krát zastavil starší pán, ktorý raz ročne chodí do danej polikliniky na povinnú ročnú prehliadku. Veselý chlapík. Vždy si objednal tonic a panáka ginu. Nechápal som prečo zvlášť. Ale pán vždy hodil do seba toho panáka, akoby to bola voda, zapil ho trochou toniku a požiadal o dávku do druhej nohy. A samozrejme aj do tretej.
Jeden deň, to pracovala Bianka, sa pred autobusom zastavila staršia pani. Bianka vybehla von a opýtala sa, či si pani niečo želá.
"Vy tu meráte cholesterol?"
Bianka nechápavo pozerala a vysvetlila pani, že toto je kaviareň a že poliklinika je o niečo ďalej. Poobede sa však zastavila ďalšia pani.
"Tu sa meria cholesterol?"
To už bolo aj Bianke divné. Tak mi túto príhodu napísala do správy.
Keď som prišiel do busu, začali sme to rozoberať a nechápali sme, ako si môžu myslieť, že v londýnskom doubledeckery sa meria cholesterol. No po chvíli nám to došlo...
Medzi oknami prvého a druhého poschodia je informačná tabuľa, kde sa dajú nastavovať názvy jednotlivých zastávok, na ktorej linke tento autobus naposledy jazdil. My sme mali nastavenú zastávku s názvom Colchester. A staršie dámy v tom pravdepodobne videli Cholesterol.
Tak sme názov zastávky nastavili na Cambridge. Odvtedy už nik nechcel u nás zmerať cholesterol.

P.s.: K informačnej tabuli sa viaže príhoda s jedným rodeným londýnčanom. Išiel linkou 61 z hlavnej stanice na letisko. Na trnavskom mýte si všimol náš autobus. Vystúpil a prišiel ku nám. Vyrozprával mi, ako takýmto autobusom ako dieťa dennodenne cestoval. Možno dokonca týmto konkrétnym. Na konci ma zdvorilo upozornil, že táto linka nemala označenie X75, ako to máme my, ale správne je 012.

Z denníka kaviarnika.

Časť tretia "2v1".

Nie každý deň je veselý. Občas sa aj nám v kaviarni spotia oči. Po tajme samozrejme.
V Štúrove som mal s mojimi babami dohodu. Keď prišli rodiny, ktoré mali hlboko do vrecka, nenaúčtovali sme im jednu položku. Ak by si to na účtenke náhodou všimli (kto už si v kaviarni prezerá účtenku?) mali zahrať scénku "Ou, prepáčte, na to som zabudla, moja chyba". Nechceli sme nikoho uraziť.
Obyčajne to boli rodiny s postihnutými deťmi. Alebo rodičia, čo objednali deťom limonádu a sebe nič. Nebolo to žiadne predplatné do neba. Tak sme to proste všetci cítili.
Raz k nám prišiel staručký manželský pár. Usadili sa na terasu. Bianka ich obslúžila. Objednali si jedno espresso. Zaniesla im ho a popriala dobrú chuť.
Po chvíli sme si všimli, že obaja popíjajú z jednej šálky. Vtedy som si uvedomil, že si asi nemôžu dovoliť druhú kávu. V tom momente som začínal pociťovať pot na očiach.
Chcel som im dať druhú kávu na účet podniku, ale nechcel som, aby sa cítili nepríjemne. Tak som spravil ďalšiu kávu a Bianku poprosil, aby im ju zaniesla.
"Povedz im, že dnes máme špeciálnu akciu, dve kávy za cenu jednej a že si na to úplne zabudla".
Bianka ani len nezaváhala. Manželia kávu prijali a pochutnali si na nej. Keď odchádzali, poďakovali, chytili sa za ruky a my sme boli dojatí. Aj teraz sa mi potia oči. V kúte kaviarne pri umývačke.

Kto nečítal predošlý príbeh, tu je odkaz:
https://m.facebook.com/story.php?story_fbid=1145368469707466&id=100027029725668

Motivovaný jednou z mojich bývalých šéfiek som sa odhodlal odštartovať mini sériu "Z denníka kaviarnika".

Časť prvá "Hlavné mesto Kanady je Štúrovo".

Bol to taký priemerný deň v Štúrove. Ani zákazníkov nebolo, trochu spŕchlo.
S Biankou sme sa nudili, vykecávali, fajčili na terase. Prišla rodinka, dospelí s deťmi. Dnes sa tomu hovorí ADHD, moja babka by povedala rozmaznaní par....ti.
V mokrých topánkach skákali po medovo žltých poťahoch sedačiek na terase. So zúrivosťou po anglicku ukrytou pod maskou slušnosti som rodičku poprosil, aby deti umravnila, že sa to zo sedačiek bude ťažko čistiť. Počastovala ma pohľadom vytočenej jedinej matky na svete, ktorá kedy porodila.
Objednali si, okrem iného limonádu, ktorej korunoval plátok pomaranča na okraji pohára so zabodnutou vlajočkou spojeného kráľovstva.
Šarvanci pobehovali po terase s vlajočkami. Zamierili si to k rodičke.
"Mami, mami. Pozri, Amerika".
Rodička sa naklonila k potomkom a s vážnosťou v hlase rčie..
"Nie nie deti, to nie je Amerika, to je Kanada".
Skoro sme si s Biankou cvrkli do textilu. Opakovali sme si to počas dňa niekoľko krát a smiali sa, až mi slaniny brušné podskakovali. Na sklonku dňa sme teda Štúrovo vyhlásili za hlavné mesto Kanady.